Poctivo a úprimne oceňujte druhých. Svoje uznanie im dajte najavo
Ralph Waldo Emerson kedysi povedal: „hovorte, akými jazykmi chcete, aj tak vždy vaša reč prezradí, aký v skutočnosti ste.“ A mal pravdu.
Rozhovor. Bavia sa dvaja, traja, štyria, ... ľudia (vy medzi nimi). Keď dokážete úprimne uznať prínos druhého názorov, či konania, tak máte vyhraté. Za vami potom ľudia aj pôjdu. Uznanie sa musí týkať konkrétnej veci. Nesmie byť plytké, inak to každý rozozná (akosi má na to každý z nás nos).
Možno sa vám bude zdať, že článok za článkom sa opakujem (alebo budem opakovať). Ale nie je tomu tak. Téma komunikácie medzi ľuďmi je veľmi obsiahla a porozprávať o každej, to by vystačilo aj na viac, ako jeden článok.
Ale vráťme sa k téme.
Čo sa myslí pod tým, aby sme poctivo a úprimne oceňovali druhých? Napríklad, ak čo i len zbadáte malé zlepšienie, tak to oceňte. Keď učíte psa nejakým pokynom, čo obvykle urobíte? Vezmete si klobásu (dal by som si), a keď sa vám podarí malinké zlepšenie, tak psovi kúsok hodíte. Úprimne ste ocenili jeho snahu po zdokonalení sa. Pes sa naučí, že dostane klobásu vtedy, ak porozumie vašim požiadavkám. Bitkou toho psa moc pokynom nenaučíte.
Poviete si: „no dobre, ale ľudia nie sú psy.“ Nie sú, to máte pravdu, ale nerobíme všetko (teda väčšinu) preto, aby sme boli ocenení? Človek dostane za prácu plat (ak neberiem do úvahy potrebu hmotného zabezpečenienia), možno dostane aj prémie. A čo je plat? Je to ocenenie jeho práce. Je aj úprimné, pretože peniaze nikto len tak nerozdáva. Samozrejme sa to nemusí vzťahovať len na plat. Funguje to vo väčšine prípadoch, kedy je človek ocenený.
Mne osobne sa vždy lepšie pracuje v takom kolektíve, kde cítim a viem, že ľudia moju snahu oceňujú. Niekto požiada o pomoc. Nech je i malicherná. Rád pomôžem, keď je to v mojich silách. Keď dotyčný uzná, že som pomohol a že si to cení, je to pre mňa ako oheň pre ďalšie konanie v podobnom duchu.
Správajte sa k ľuďom tak, ako chcete, aby sa správali oni k vám. Teda neprijímam len ja uznania. Uznania sa snažím aj rozdávať. Niekedy to ide ťažko, ale dá sa to robiť.
Teraz tu mám pre vás malý test. Kto nechce, nemusí sa zúčastniť. Znie takto: vymenujte mi aspoň 20 zlých (negatívnych) ľudských emócií (napríklad hnev). Keď to budete mať, skúste mi vymenovať aspoň 20 dobrých (pozitívnych) ľudských emócií (napríklad radosť).
A teraz otázka. Ktoré emócie vám išlo ľahšie vymenovať? Mne osobne tie negatívne. Otázka teraz znie: „prečo?“ To sme až takí zlí? Podľa mňa nie. Ľudia sú od prírody najmenej egoistický živočíšny druh na Zemi (vraj – vozíme sa v autobusoch, vlakoch a všetko to robíme hromadne a pre druhých). Preto sa občas skúsme zamyslieť a skutočne oceniť to, čo je dobré. A myslieť to hlavne úprimne. Ľudia to majú radi a prijmú vás tak srdečnejšie.
Keď vám niekto ponúkne koláč a skutočne vám bude chutiť, pochváľte. Nabudúce bude koláč ešte lepší a bude pripravený s radosťou. Ak vám koláč nechutí, nehovorte radšej nič, pretože neúprimné uznanie (či kritiku) vie človek ľahko rozpoznať (napríklad sa vám rozšíria zreničky v momente vyslovenia ;-), a podobne).
A prepáčte mi prosím ten tón „výchovy“, ale bez toho to jednoducho nejde. To nerobím naschvál, to ide samo. Človek je vždy vychovávaný v interakcii s druhým človekom. Tak to už raz je.
Inšpirované kurzami Dale Carnegieho.