Prebuďte v druhých naliehavú chuť splniť požadovanú úlohu
Ako na to? V prvom rade nezačínajte rozprávať o svojich problémoch či potrebách. Začnite rozprávať o druhom, o jeho/jej potrebách a pohnútkach. Keď to je potrebné, zistite si jeho záujmy, záľuby, koníčky vopred – dotyčná osoba bude zaskočená a milo prekvapená. Niekedy je to dosť náročné, pretože nemáte dosť kontaktov na ľudí, čo daného človeka poznajú. Keď ale človek chce, všetko sa dá.
Poďme si to teraz skonkretizovať a opýtať sa seba: „mám rád/rada, keď sa niekto pýta na veci, čo sa týkajú mňa?“ Vylúčme intímne otázky (rodina, plat, ...), na tie veľa ľudí nerado odpovedá. Ja osobne, a tí, ktorých som sa na to pýtal, majú radi, keď sa druhí o nich zaujímajú.
Vezmem ako príklad klasickú úlohu, do ktorej sa dostane (a možno už aj dostala) väčšina z nás – rande s niekým druhým. Existuje nekonečné množstvo situácií, v akej sa ľudia môžu na rande ocitnúť. Predstavte si teraz toto. Ten druhý sa vás začne pýtať, čo máte radi (farby, autá, hudbu, ...) a následne sa bude s vami o tom rozprávať. Poteší vás to? A nemusí to byť práve rande. Môže to byť akýkoľvek neformálny rozhovor – s učiteľom, s roľníkom, železničiarom, s hocikým. Mňa (a tých, čo som sa na to pýtal) to poteší určite.
A čo keby ten druhý pri rozhovore začal rozprávať všeobecne? Vôbec nie o vás, nepýtal by sa na vaše záujmy, názory. Nerozprával by ani o sebe. Proste by len mlel sám od seba. Každý to samozrejme vníma inak, ale nebude to pôsobiť práve najpríjemnejšie. Vy chcete predsa rozprávať o sebe tak, že druhý sa bude pýtať (nie ste egocentrik, ktorý rozpráva sám o sebe bez vyzvania). Je to taký suchý rozhovor:
Osoba 1: „Vesmír je obrovský.“
Osoba 2: „Veru, veľmi obrovský. Sú tam aj hviezdy.“
Osoba 1: „A ešte aj galaxie.“
Osoba 2: „Galaxie tiež.“
Áno, je to pritiahnuté za vlasy, ale zažil som už také rozhovory a sú až príliš umelé a trápne.
No a ešte je tu ďalší extrém. Dotyčný druhý človek rozprávanie vždy zakončí pri sebe: „ja som“, „keď sme“, „keď som si“, ... Tak takýto prístup nemá rád asi nikto, dovolím si tvrdiť. V skutočnosti chceme rozprávať o sebe, ale mali by sme byť natoľko vychovaní, aby sme tak hovorili len po vyzvaní druhého.
Po opise troch extrémnych situácií v rozhovore ľudí by som rád spomenul, že vždy sa jedná o kombináciu týchto troch udalostí. Nikdy sa nevyskytne ani jedna jednoznačne (dobre, niekedy sa to fakt stane, ale je to vzácne). Čo majú tieto tri situácie spoločné? V ich centre je človek, ktorý má rád svoju osobu. Ešte sa nemusí (a väčšinou to platí) jednať o egoistu – človeka sebeckého, hľadiaceho na svoje. Z toho vyplýva, že ak svoju požiadavku zameriame na záujmy druhého, bude ich s väčšou radosťou aj plniť.
Ako teda na to? Treba ale dávať pozor. Nikdy sa tieto veci nedajú zneužiť. Ľudia to dokážu vycítiť a tým by ste si pokazili meno ak nie na celý život, tak na päť minút. Ako teda vzbudiť v druhých chuť splniť požadovanú úlohu? Jednoducho.
Vždy musí ísť o rovnocenné výhody pre oboch, na prvom mieste musí byť ten druhý. Ak chcete teda niekoho presvedčiť niečo urobiť, porozprávajte mu o výhodách, ktoré z toho plynú preňho.
Ktosi (William Winter) kedysi riekol: „vyjadrenie vlastného ja je hlavnou potrebou ľudskej prirodzenosti.“ Týmto sa dostávame späť k situácií na rande (uvedenej vyššie v tomto texte). Každý chce počuť o výhodách, ktoré z toho plynú jemu.
Uvediem príklad. Bude sa jednať o situáciu, kedy sa jeden (pomenujme ho Karol) chce naučiť počítať integrály (stačí vedieť, že je to pomerne náročné) v matematike a ide sa opýtať druhého (pomenujme ho Jano), ktorý ich ovláda, aby mu to vysvetlil. Pre lepšiu ilustráciu a bez ujmy na všeobecnosti predpokladajme, že tí dvaja sa nepoznajú.
Nesprávny prístup:
Karol: „Ahoj, mám problém počítať integrály a rád by som bol, keby si mi ich vysvetlil.“ V tomto prípade asi Jana nebude zaujímať, že Karol nevie počítať integrály. Má dosť svojich problémov. Nikde z toho nevidno výhodu plynúcu pre Jana. Preto Karol môže často obísť naprázdno.
Správny prístup:
Karol: „Ahoj Jano, chceš si precvičiť počítanie integrálov, aby si ich vedel lepšie? Pri vysvetľovaní druhému sa môžeš naučiť viac.“ Môžem sa domnievať, že takto formulovaná požiadavka dá Janovi „vrtáka do hlavy“, že si môže svoje vedomosti ešte zlepšiť a tým pre neho plynie výhoda – budem to vedieť lepšie. Je dosť možné, že Jano prijme úlohu a vysvetlí to Karolovi. Obidvaja majú z toho osoh.
Záverom to ešte raz zhrniem. Pri kladení požiadavky na splenenie úlohy človeku mu vymenujte výhody jemu z toho plynúce.
